Život Prešova
online
online
Francúzsky básnik, esejista a kritik Paul Valéry zomrel pred 70 rokmi
19.07.2015 Celý región
Paríž/Bratislava 19. júla (TASR) - Francúzsky básnik, esejista a literárny kritik Paul Valéry zanechal vo svete poézie výraznú stopu. Od jeho úmrtia uplynie v pondelok 20. júla 70 rokov.
Narodil sa 30. októbra 1871 v malom prístavnom mestečku Sete v južnom Francúzsku. Gymnázium a vysokoškolské štúdium práva absolvoval v neďalekom Montpellieri. Od roku 1894 žil v Paríži a živil sa ako úradník a novinár, neskôr ako osobný tajomník riaditeľa francúzskej spravodajskej agentúry Havas. Zoznámil sa s básnikmi Andrém Gideom, ktorý sa zaoberal hlavne vzťahom človeka a spoločnosti a otázkou slobody človeka a Stéphanom Mallarmém, ktorého zaraďujú medzi prekliatych básnikov. Jeho raným literárnym idolom bol aj americký spisovateľ Edgar Allan Poe.
Tvoriť začal koncom 19. storočia, symbolická lyrika mu vychádzala v časopisoch. V roku 1892 však naňho doľahla osobnostná kríza ako výsledok umeleckej frustrácie, ku ktorej sa pridružil aj neopätovaný ľúbostný cit. Valéry sa básnicky odmlčal, ale začal si písať denník, do ktorého zaznamenával svoje myšlienky a vytrval v tom až do svojej smrti.
Po odmlke trvajúcej dve desaťročia sa v roku 1917 preslávil básňou Mladá Parka. Bola výsledkom jeho päťročnej prípravy k vydaniu zbierky poézie. K jej vydaniu ho dotlačil André Gide. Presvedčil Valéryho, aby prepracoval a vydal svoju tvorbu. V roku 1920 mu vyšla zbierka poézie Album starých veršov a z tohto obdobia pochádza aj jeho najslávnejšia báseň Cintorín pri mori, v ktorej meditoval o smrti. O dva roky neskôr vydal zbierku Kúzla.
Stal sa nekorunovaným kráľom francúzskych básnikov, hoci sa po roku 1922 poézii už nevenoval. Zastával mnoho verejných kultúrnych funkcií a na turné po Európe prednášal na rôzne témy. Roku 1924 ho zvolili za predsedu francúzskeho PEN klubu, v roku 1925 za člena Francúzskej akadémie a v roku 1933 ho menovali za administrátora univerzitného strediska v Nice. V roku 1937 sa stal profesorom poetiky na Collége de France.
Vydával náročné úvahy a eseje, v ktorých sa venoval teórii literatúry, tanca a výtvarného umenia. Zachoval si aj záujem o veľké vedecké objavy a o politické problémy. Valéry vytýkal filozofom rozvláčnosť a nudný jazyk a sám sa snažil o stručnosť a jazykovú presnosť.
V čase druhej svetovej vojny odmietol režim generála Pétaina, ktorý vo vysokej štátnej funkcii presadzoval politiku zmierenia voči nacistickému Nemecku. V roku 1941 mal verejnú reč na pohrebe Henriho Bergsona, umlčaného pre jeho židovský pôvod.
Paul Valéry zomrel 20. júla 1945 v Paríži vo veku 73 rokov krátko po oslobodení Francúzska. Po štátnom pohrebe v Paríži ho pochovali v rodnom Sete, na cintoríne pri mori, ktorý svojou básňou preslávil.
Narodil sa 30. októbra 1871 v malom prístavnom mestečku Sete v južnom Francúzsku. Gymnázium a vysokoškolské štúdium práva absolvoval v neďalekom Montpellieri. Od roku 1894 žil v Paríži a živil sa ako úradník a novinár, neskôr ako osobný tajomník riaditeľa francúzskej spravodajskej agentúry Havas. Zoznámil sa s básnikmi Andrém Gideom, ktorý sa zaoberal hlavne vzťahom človeka a spoločnosti a otázkou slobody človeka a Stéphanom Mallarmém, ktorého zaraďujú medzi prekliatych básnikov. Jeho raným literárnym idolom bol aj americký spisovateľ Edgar Allan Poe.
Tvoriť začal koncom 19. storočia, symbolická lyrika mu vychádzala v časopisoch. V roku 1892 však naňho doľahla osobnostná kríza ako výsledok umeleckej frustrácie, ku ktorej sa pridružil aj neopätovaný ľúbostný cit. Valéry sa básnicky odmlčal, ale začal si písať denník, do ktorého zaznamenával svoje myšlienky a vytrval v tom až do svojej smrti.
Po odmlke trvajúcej dve desaťročia sa v roku 1917 preslávil básňou Mladá Parka. Bola výsledkom jeho päťročnej prípravy k vydaniu zbierky poézie. K jej vydaniu ho dotlačil André Gide. Presvedčil Valéryho, aby prepracoval a vydal svoju tvorbu. V roku 1920 mu vyšla zbierka poézie Album starých veršov a z tohto obdobia pochádza aj jeho najslávnejšia báseň Cintorín pri mori, v ktorej meditoval o smrti. O dva roky neskôr vydal zbierku Kúzla.
Stal sa nekorunovaným kráľom francúzskych básnikov, hoci sa po roku 1922 poézii už nevenoval. Zastával mnoho verejných kultúrnych funkcií a na turné po Európe prednášal na rôzne témy. Roku 1924 ho zvolili za predsedu francúzskeho PEN klubu, v roku 1925 za člena Francúzskej akadémie a v roku 1933 ho menovali za administrátora univerzitného strediska v Nice. V roku 1937 sa stal profesorom poetiky na Collége de France.
Vydával náročné úvahy a eseje, v ktorých sa venoval teórii literatúry, tanca a výtvarného umenia. Zachoval si aj záujem o veľké vedecké objavy a o politické problémy. Valéry vytýkal filozofom rozvláčnosť a nudný jazyk a sám sa snažil o stručnosť a jazykovú presnosť.
V čase druhej svetovej vojny odmietol režim generála Pétaina, ktorý vo vysokej štátnej funkcii presadzoval politiku zmierenia voči nacistickému Nemecku. V roku 1941 mal verejnú reč na pohrebe Henriho Bergsona, umlčaného pre jeho židovský pôvod.
Paul Valéry zomrel 20. júla 1945 v Paríži vo veku 73 rokov krátko po oslobodení Francúzska. Po štátnom pohrebe v Paríži ho pochovali v rodnom Sete, na cintoríne pri mori, ktorý svojou básňou preslávil.
0
www.ZIVOTPO.sk
